predná obálka knihy Nádej zomiera posledná v čínštine a tiráž，copyright xinhuapub.com
Čínsky prekladateľ, dnes už starý pán, ktorého meno zámerne neuvádzam – pôvodným vzdelaním bohemista – teda narobil takúto galibu. Zaujímavé však je, že v tom istom roku, v tom istom vydavateľstve vydal výber z Dobšinského rozprávok v čínskom preklade a tam sa už nepomýlil. Znak v zátvorke, ktorý vždy v čínštine signalizuje jazyk originálu, je s’, teda „slovenský“ – skrátená forma od s’-luo-fa-kche, čo je v čínštine prídavné meno a zároveň i preklad názvu Slovensko.
výber z Dobšinského rozprávok v čínštine，copyright xinhuapub.com
To počeštenie Dubčeka ma mrzí o to viac, že keď som študovala v Pekingu (1991-1993), práve Dubček bol jediným Slovákom, ktorého vzdelaní Číňania ako môjho krajana poznali, najmä z undergroundových kníh o Pražskej jari. Pokiaľ ide o českú kultúru, tých známych mien bolo hneď niekoľko: Smetana, Dvořák, Hašek, Kundera... Keď sa ma niekto pýtal, odkiaľ pochádzam (bez zveličenia min. 1-2 krát denne), povedala som, že som z Československa, po čínsky ťie-kche-s’-luo-fa-kche. A oni zakaždým: Aha, tak ty si Češka (ťie-kche žen). Nie! Ja som s’-luo-fa-kche žen, musela som ich zakaždým opravovať. Keď bol v názve našej krajiny prechodne zavedený spojovník, Číňania si ho nahradili spojkou „a“. Bolo pre mňa šokujúce a zároveň milé, koľkí Číňania o tom vedeli z dennej tlače a veľmi citlivo vnímali, že za tým „Česko“ je ešte aj „Slovensko“. Potom, keď sa v januári 1993 naša krajina definitívne rozdelila, v istých kontextoch sme zrejme nadlho ostali ukrytý pod nálepkou ťie-kche. Platí to napríklad aj o slovenských filmoch. Pamätám si na fotku Magdy Vášáryovej z Hanákovho filmu Tichá radosť v jednom čínskom časopise – film bol samozrejme uvedený ako český a ona ako česká herečka. Ale to je téma dlhoročná a smutne známa. Toto sa dialo so slovenskými umelcami po celom svete, nie len v Číne.
Pripojím ešte čerstvú skúsenosť. Pred pár mesiacmi som z Pekingu posielala letecky päť listov na Slovensko, do Bratislavy. Bežne to trvá maximálne týždeň, ale tieto putovali presne 5 týždňov. Všetky svorne. Zistila som to podľa zhodného času ďakovných esemesiek. V momente mi napadlo, že asi sa zatúlali do Slovinska a odtiaľ ktovie, či nie naspäť do Číny a až po tom k nám, na Slovensko. Je to hypotéza. Ale vysoko pravdepodobná. Nedávno ma napríklad Číňania z nemenovanej štátnej inštitúcie v ČĽR pozvali na konferenciu do Chorvátska, pretože ma očividne považovali za Slovinku a mysleli si, že nebudem mať jazykový problém...
Čo dodať na záver? Momentálne nemáme nositeľa Nobelovej ceny a ani sa k tomu neschyľuje. Zviditeľňujú nás v prvom rade športovci, čiastočne umelci a možno aj obchodníci (s cestovným ruchom), prípadne politici. Ak som kohokoľvek vynechala, tak sa ospravedlňujem. Tí, čo Slovensko propagovať za hranicami môžeme a vieme – a k o u k o ľ v e k formou, musíme poriadne pridať!
