(foto: milujemeslovencinu.sk)
Druhým kameňom úrazu bol „bastard“ – to je vraj angličtina, prípade čeština, ale nie slovenčina! Stretla som sa pred pár dňami s tým slovom dokonca v prekladoch Sylvie Plathovej ešte z roku 1990 (Slovenský spisovateľ, preklad Mila Haugová) a vôbec ma tam nerušilo. Navyše ja som ho použila v priamej reči – kde otec nadáva osemnásťročnému synovi za to, že ho špehoval... V beletrii, v pôvodnej aj v prekladovej, som považovala za samozrejmosť, že jazyk môže byť – a má byť - aj imitáciou prirodzeného prehovoru. Ale s týmto argumentom som tiež nepochodila. Musela som napokon súhlasiť s „pankhartom“. Druhého „bastarda“ som použila v priamej reči, kde muž nachytá svoju ženu in flagranti s milencom v posteli. „Vy bastardi!“ mi redaktorka opravila na „Vy nehanebníci!“ Vôbec nežartujem, bolo to tak. Po dlhšej diskusii sa mi naveľa podarilo presadiť nový variant: „Vy kurvy!“ – čo je v konečnom dôsledku trefnejšie.
Ďalej si pani redaktorka vzala na paškál výrazy ako „obedná pauza“, (musí byť „prestávka“). Štylisticky príznaková, humorne ladená „brunátna tvár“ – musela byť samozrejme„červená“. Tráva nemôže „rašiť“, lebo to robí len v češtine. V slovenčine vraj „pučí“. S tým som však nesúhlasila. Nakoniec sme sa dohodli na „klíčení“. OK. Prekážajúci kus odevu v humornom kontexte nazvaný „blbá kazajka“, bol ďalším neprípustným bohemizmom. Čo ma najviac vyviedlo z miery bolo však niečo iné: nadávka „hajzel“, použitá v priamej reči. V slovenčine vraj musí byť s mäkčeňom, teda „hajzeľ “... To mi ťahalo nie len ucho, ale aj oko. Pani redaktorka, dlhoročná a veľmi skúsená i sčítaná, domnievam sa, vychádzala z (niekdajších) uzáverov a kontroverzných direktív Jazykovedného ústavu SAV. Dnes, pokiaľ viem, slovenskí jazykovedci, ktorí sa snažia byť ústretoví, tolerujú aj napríklad „hajzel“ bez mäkčeňa...
Pred časom som na blogu SME čítala super príspevok od človeka s nickom „blaze“, ktorý napísal, že „slovenská jazykoveda je úzkostná, paranoidná a xenofóbna“. Tak to presne vyjadril aj za mňa. Len slovo „jazykoveda“ by som po trpkých skúsenostiach zmenila na „redaktorský úzus niektorých skôr narodených“. Hon na líšku, ktorou sú „bohemizmy“a najmä v ostatnom čase aj „anglicizmy“, mi pije krv už veľa rokov. Presnejšie od roku 1994, kedy som prvý krát prišla do kontaktu s redakčnými zásahmi pri prekladoch beletrie.
Vôbec však na tomto mieste nechcem znevažovať prácu jazykových redaktorov. Ani náhodou. Či išlo o moje autorské texty, ale preklady beletrie, vždy som v 99% s ich riešeniami súhlasila a text skutočne pomohli zlepšiť. Navyše ich práca nie je finančne dobre ohodnotená, hoci je veľmi náročná (najmä pri textoch, ktoré treba do hĺbky „preorať“). Najhoršie je to v oblasti špecifickej lexiky – lenže práve ona dáva textu istý ťah, šmrnc, štýl. Tam vzniká najviac iskrenia.
Významný prekladateľ z anglického jazyka Oto Kořínek sa nedávno v rozhovore pre Knižnú revue priznal, že svojho času, ešte za komunizmu, mu istá redaktorka rôzne slová ceruzkou v rukopise pomenila. Lenže on s jej zásahmi zväčša nesúhlasil, preto ich vygumoval. V texte teda ostali JEHO riešenia a kniha bola v konečnom dôsledku ocenená prekladateľskou cenou. To hovorí za všetko.
A stále mi vŕta v hlave dvojslabičný „lúzer“: naozaj nepatrí do slušnej slovenčiny?! Iste, sú „vznešené“ situácie, kde by som ho ani ja nepoužila. A už vôbec nie v rozhovore s oveľa staršími ľuďmi – nerozumeli by mi. Ale bežný hovorový jazyk, ktorý sa najdynamickejšie vyvíja a používajú ho najmä mladí ľudia a ľudia strednej generácie, predsa kladie dôraz na stručnosť a operatívnosť. Čo na tom, že si „pomôžeme“ aj iným jazykovým prostredím? O to viac sa potom vyníma nádherné slovenské „skrachovanec“ tam, kde má svoje opodstatnenie. Napríklad v texte pre odlíšenie jazyka starého univerzitného profesora, jemného a kultivovaného džentlmena, od jazyka jeho vnukov...
Nech žije skvostná, ľubozvučná, milovaná slovenčina vo všetkých svojich podobách, od najvznešenejšej až po subštandardnú!!! Veď všetky sú rodné sestry. Rovnako plnokrvné, zmysluplné a krásne. Lebo „použitie slova vždy závisí od kontextu, nemôže šľapka hovoriť ako učiteľka a policajt ako jazykovedec“, ako to krásne vyjadrila jedna moja známa. Mimochodom, tiež dlhoročná, profesionálna redaktorka. Len bez prudérnych sklonov. Ak je to opodstatnené, nemá problém akceptovať ani lúzra, ani hajzla, ani bastarda. Škoda len, že ona o tlačenej podobe môjho textu nerozhodovala. Bola by mi ušetrila veľký kus mentálnej energie.
